Stala sa mi taká vec, pre mňa pomerne nezvyčajná. Od januára približne do polovice augusta tohto roka som prečítala presne nula kníh. Nebudem sa vyhovárať, všetko je otázkou priorít a čítanie jednoducho nebolo jednou z nich. Ale to sa zmenilo. Prvým impulzom bola dovolenka, pretože k tej podľa mňa čítanie patrí. Aj keď som nakoniec mala knihu otvorenú iba dva razy v lietadle (raz na ceste tam a druhý na ceste späť), proces čítania bol týmto u mňa úspešne reštartovaný.
Tou dovolenkovou knihou bola známa novela Girl on the Train od Pauly Hawkins. Ak ste o nej nepočuli, pravdepodobne ste posledné dva roky žili niekde pod kameňom. Ja som ju dostala ešte na Vianoce a celkom som sa na ňu tešila. A samozrejme som bola zvedavá, či je ten hype okolo nej zaslúžený. Poviem to stručne - je. Nebudem sa podrobne zaoberať synopsou, ak neviete o čom, nájdete ju tu. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla, že príbeh rozprávajú ich-formou (teda v prvej osobe) tri (hlavné) ženské postavy a každá z nich ho začína rozprávať v inom časovom úseku. Takisto som sa veľmi nevedela stotožniť s hlavnou postavou Rachel, lebo mi pripadala ako jedna z tých stratených existencií, ktoré zo všetkého zlého vo svojom živote obviňujú svoje okolie, ale trošku im chýba sebareflexia. Postupne, ako sa príbeh rozkrýval, som samozrejme pochopila, prečo na to či ono reagovala práve takým spôsobom. ale tá prvotná nesympatia k nej sa ani po prečítaní knihy úplne nestratila. Napriek týmto dvom malým negatívam sa mi celkovo kniha páčila, pretože mala (až na možno jedno-dve hluché miesta) veľmi dobrý spád, kľúčové "indície" dávkovala rovnomerne a aj keď som pomerne skoro (na svoje pomery) prišla na to, kto ťahá za nitky, ostávala som v napätí až do úplného záveru knihy. Dievča vo vlaku je bestsellerom úplne zaslúžene a uvažujem, že si pôjdem pozrieť aj film, ktorý sa onedlho dostane do kín a kde hlavnú úlohu Rachel hrá moja obľúbená Emily Blunt.
Ďalším vianočným darčekom, do ktorého som sa konečne pustila, bola knihy Lisy Eldridge Facepaint - The Story of the Makeup. Budem diplomat, pretože Lisu obdivujem ako make-up artistku a viem si predstaviť, že urobiť rešerše k takejto knihe bola obrovská práca, ale táto kniha úplne nesplnila moje očakávania. Sama Lisa píše v úvode, že najväčším problémom pri zostavovaní knihy bolo, čo vynechať. Viem si predstaviť, že informácií či fotografií, ktoré sa do knihy nevošli, bolo veľa. Napriek tomu si myslím, že niektorým kapitolám editovanie ublížilo a niekde sa mohlo sekať viac. Prvá tretina knihy, v ktorej sa venuje trom základným (?) farbám a ich histórii v make-upe, teda červenej, bielej a čiernej, ma strašne nudila, nevedela som sa cez ňu prehrýzť a pár krát som nad ňou aj zaspala (pardón). Zvyšok knihy už bol záživnejší, bavila ma história jednotlivých značiek, ale paradoxne, o notoricky známych menách ako Estée Lauder či Helena Rubinstein to boli informácie, ktoré sa dajú vygoogliť za pár sekúnd, naproti tomu pre mňa takmer neznámej Mary Quant alebo Barbara Hulanicki bolo venovaných pár riadkov bez nejakého "rozuzlenia", čo sa s nimi stalo a prečo o nich už dnes nepočuť. Najviac sa mi páčila posledná tretina knihy venovaná konkrétnym typom produktov (mascara, púder a podobne) a tomu, ako sa menila ich podoba v histórii až po súčasnosť a za zvlášť podarenú považujem kapitolu venujúcu sa budúcnosti make-upu - nové technológie, materiály a ich vývoj. Spestrením sú krátke medailóny venované "múzam make-upu", nájdeme tu dámy z rôznych historických epoch od Nefertiti po Amy Winehouse a ich typické looky. Fotografie a vôbec obrazové časti sú úchvatné, výhradu by som mala akurát k tomu, že obrázky a text nie vždy spolu súzneli, niekedy bolo treba listovať tam a späť, aby som si pozrela produkt, o ktorom sa písalo x strán dozadu. Dosť ma to mrzí, lebo som chcela, aby sa mi táto kniha páčila ako celok, no ostal vo mne dojem, že potenciál, ktorý kniha chcela mať (a mala), nebol úplne využitý.
Poslednou knihou, pri ktorej sa dnes pristavím, je detektívka od mojej obľúbenej autorky píšucej pod pseudonymom Fred Vargas - Temps Glaciaires (Mrazivé časy), na ktorú som náhodne natrafila na letisku pri návrate z dovolenky. Ani som netušila, že do série o komisárovi Adamsbergovi (viac o nej tu) pribudla ďalšia, desiata časť. A od prvej strany ma pohltila. A to napriek dojmu, že autorka rozdala príliš veľa kariet a že dve hlavné línie vyšetrovania, na ktoré odkazuje názov (jedna týkajúca sa dávnej expedície na Island a druhá tajomného spolku skúmajúceho život a dielo Maximiliána Robespierra), sa predsa nikdy nemôžu pretnúť. Ale preťali sa a všetko do seba zapadlo. Vraha som (samozrejme) ani neuhádla ani nevydedukovala, ale nad tým sa už nemá cenu pozastavovať. V knihe bolo všetko, čo od vydarenej detektívky očakávam a určite patrí do mojej top 3 v adamsbergovskej sérii. Pre nefrankofónov dávam odkaz na český preklad V mrazivých časech, ktorý vyšiel pred pár dňami. Ak preferujete čítanie v anglickom jazyku, knihu nájdete pod názvom A Climate of Fear.
Toľko o mojich tohtoročných čitateľských zážitkoch. Môj poznatok z čitateľskej pauzy je nasledovný - čítanie je o zvyku. Keď som ho neudržiavala, vytratil sa. Ale teraz si znova tento návyk pestujem. Ako ďalší krok som oprášila a nabila svoj Kindle a znovu čítam v MHD, cez obednú pauzu alebo keď večer uložím dieťa spať. Ak máte pre mňa nejaké tipy na zaujímavé knihy, šup s nimi do komentárov buď tu alebo na FB, budem sa tešiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.