štvrtok, 27. júla 2017

Letná knižná revue - Erika Foster, Wolf a sága rodu Goldmanovcov

Za posledné dva týždne sa moje čitateľské tempo pomerne zvýšilo, prečítala som (až) tri knihy. Túto bilanciu prisudzujem týždňovej dovolenke a tým pádom voľnejšiemu režimu, ale aj titulom, ktoré som si vybrala. Nie každý z nich zaujal v pozitívnom duchu, ale k tomu sa dostanem. Rozhodla som sa, kým sú moje dojmy ešte čerstvé, venovať dnešný článok práve trojici kníh, ktoré prešli mojou čítačkou ako zatiaľ posledné.


Začnem detektívkou, hoci autor Robert Bryndza je známy skôr ako predstaviteľ komediálneho žánru (jeho knihy o Coco Pinchard úplne zbožňujem). O to viac som bola zvedavá, ako si poradí s týmto typom literatúry. A zvládol to veľmi dobre. Jeho prvá kniha zo série o detektívke šéfinšpektorke Erike Foster s názvom Girl in the Ice (Dievča v ľade) dávkuje napätie a akciu spolu s pokojnejšími až melancholickými pasážami a to celé dochucuje suchým anglickým humorom. Hoci príbeh sám osebe nie je prudko originálny (vyšetrovanie vraždy mladej ženy z vyšších kruhov, z ktorého sa vyvinie pátranie po sériovom vrahovi, resumé nájdete tu), ozvláštňuje ho aj osobný príbeh Eriky, ktorý sa postupne rozplieta. Bolo to pre mňa napínavé čítanie až do poslednej strany a ak by som predsa len mala niečo vytknúť, tak tých fyzických útokov na Eriku bolo už trochu veľa a divím sa, že to všetko prežila (to neberiem ako spoiler, keďže existujú ďalšie knihy v tejto sérii, bolo jasné, že prežije). Ale inak nemám pripomienky a rada si prečítam minimálne nasledujúcu knihu s touto hlavnou hrdinkou.


Pri "krimi" ešte ostanem s knihou Ragdoll (Handrová bábika), ktorú napísal debutujúci autor Daniel Cole. Jej vydanie sa pripravuje v slovenčine aj češtine na jeseň 2017 a očakávam, že o nej ešte budeme počuť, ale ja ten zahraničný hype a nadšenie nezdieľam. V prvom rade za to môže hlavná postava, detektív Fawkes zvaný Wolf. Strašne nesympatický týpek. Psychicky labilný, nepredvídateľný, so sklonom k násiliu a netradičným vyšetrovacím metódam. Zvyčajne čitateľská obec s takýmito odpadlíkmi sympatizuje, ale tu sa nebolo čoho chytiť. Pritom zápletka (popísaná tu) celkom zaujala, ale kniha bola strašne nudne napísaná, prvú tretinu som sa do deja vôbec nevedela dostať. Plietli sa mi postavy detektívov, a nebolo to tým, že by som mala problém rozumieť textu (anglicky čítam pravidelne a aj zložitejšie záležitosti). Dvoma slovami - premárnený potenciál. Aj keď sa to nakoniec trochu rozbehlo (vďaka detektívovi Edmundsovi, jedinej ako-tak sympatickej postave, ktorý si to tam celé odmakal), v závere mi bolo úplne jedno, kto je vrahom (nechcem spoilovať, napíšem len, že ho autor odkiaľsi vylovil ako králika z klobúka a ešte to zastrešil akýmsi ezoterickým faustovským brekeke) - a to je asi to najhoršie, čo sa môže pri čítaní krimi stať. Knihu som dočítala, lebo som dúfala, že nakoniec vrah svoje hrozby splní a zbaví nás aj Wolfa. Nezbavil, aj z Wolfa bude séria, ale ako ste pochopili, už bez mojej účasti.


Aby som skončila v pozitívnom duchu, prejdem k inému žánru, a to k rodinnej ságe z pera Joela Dickera. Nad jeho detektívnym románom o Harry Quebertovi som sa rozplývala nedávno, a tak bolo len otázka času, kedy sa v mojej čítačke objaví ďalšie z jeho diel. Siahla som po Le Livre des Baltimores (Kniha o Baltimorských). Autor opäť nesklamal, síce Harry z trónu zosadený nebol (aspoň podľa môjho názoru), ale znova sa mu podarilo poskladať pútavú kroniku prechádzajúcu niekoľkými desaťročiami. V nej postupne odhaľuje prostredníctvom hlavnej postavy spisovateľa Marcusa (známeho už z predošlej knihy) históriu dvoch goldmanovských rodín (resumé knihy tu, mimochodom, dáma na obálke českého vydania vám môže byť povedomá, lebo sa jedná o blogerku Luciu van Koten). Znovu máme tú česť s rozsiahlym dielom (okolo 450 strán), ktoré ale ubieha vo svižnom tempe a neruší ani pravidelné striedanie časových rovín. Mám také podozrenie, že autor už má na to svoj "patent" a presne vie, kedy prepnúť o pár rokov skôr alebo neskôr, aby odhalil ďalší dielik svojej románovej skladačky. S tým tak trochu súvisí jedna vec, ktorá mi pri tomto spôsobe jeho písania mierne liezla na nervy - naznačovanie. Uvediem veľmi nekonkrétny modelový príklad: Postava A nájde list a ukazuje ho postave B. Ten list má rozhodujúci dopad na ďalšie akcie oboch postáv, ale autor nešpecifikuje, čo je jeho obsahom. O pár strán/rokov neskôr si postava C uvedomí, že "ten list" jej spomenula osoba B predtým než zomrela a podelí sa o jeho obsah s osobou D, ale opäť "mimo záznam" a k obsahu listu sa v závere (o ďalších x rokov neskôr) vyjadrí osoba E, pretože ho na základe rozhovoru s osobou D našla, keď hľadala niečo úplne iné. Jednoducho, taká hra na telefón naprieč desaťročiami, ktorá mňa osobne tak trochu iritovala, ale to som ja, všetko chcem vedieť hneď a neznášam, keď niekto naznačuje a nevie sa "vymáčknuť". Niekoho môže rušiť aj fakt, že rovnaká situácia je v knihe rozobratá viac krát, podľa toho, kto zo zúčastnených sa k nej vyjadruje alebo na ňu spomína. Toto opakovanie mne zase neprekážalo, naopak si myslím, že to pridalo románu ďalšie vrstvy bez toho, aby sa dej nejako zdržoval alebo zbytočne košatil.

Čo sa týka mojej čitateľskej výzvy na Goodreads, darí sa mi nad očakávania, prečítala som už 11 kníh zo 17, ktoré som si na tento rok stanovila. Ak máte pre mňa nejaké knižné tipy (hlavne na detektívky, lebo na nich teraz fičím najviac), budem sa na ne tešiť v komentároch.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára