Chcela som týchto obľúbencov nazvať jarnými, to by sa ale nejaká jar musela najprv dostaviť. Hoci podľa kalendára by sa už mala lámať do druhej polovice, údaje na teplomeri zatiaľ zaostávajú za mojimi očakávaniami. Takže k čomu som sa v tomto nehostinnom čase uchýlila? K sviečke, čítaniu a maškrteniu.
Voňavú sviečku od Durance som dostala k sviatku. Mala som predvybraté dve vône, tá druhá nebola na sklade, takže finálny výber bol jednoduchý. Linge Propre / Fresh Linen vonia presne tak, ako to jej názov evokuje - čisto a sviežo. Nejedná sa pritom o nejakú prvoplánovú avivážovku. Podľa popisu by mala pripomínať sušenie bielizne na slnku, a teda okrem vône čistoty sa v nej nachádzajú aj kvetinové prvky (levanduľa a konvalinka) a jemný náznak pižma. Ja tam úplne detailne tú kvetinovú časť necítim, ale identifikujem tam "zelený" svieži tón, ktorý tejto vôni dodáva iskru. Pri pálení tejto sviečky mám pocit, že som vliezla do opratých naškrobených perín v nejakom luxusnom hoteli. Čo by som jej ale vytkla je, že zo všetkých doteraz vyskúšaných sviečok tejto značky má najmenšiu intenzitu. Zo začiatku som bola z toho mierne v rozpakoch, ale ako postupne horí, je to lepšie a lepšie (našťastie!).
Čo sa týka kníh, dala som si na Goodreads záväzok v roku 2017 prečítať 17 kníh (aby sa to ľahko pamätalo). Zatiaľ som prečítala šesť a dve z toho ma úplne odpálili (samozrejme v dobrom). Obe som čítala v pôvodnom (francúzskom) znení, ale existujú aj preklady. Deux petits pas sur le sable mouille (Dva krúčky po mokrém písku) od Anne-Dauphine Julliand je príbehom rodiny, do ktorej zasiahne vážna choroba - u dvojročného dievčatka Thais sa prejaví raritná metabolická porucha, na ktorú neexistuje liek. Matka dievčatka (a zároveň autorka) popisuje v knihe postupné odchádzanie svoje dcéry. Je to kniha nesmierne silná na emócie (prvú štvrtinu som viac plakala ako čítala), napriek tomu napísaná veľmi decentne bez potreby nejakej exhibície alebo úmyslu šokovať. Vždy som citlivo vnímala, keď sa deťom deje niečo zlé, ale odkedy som mama, tak takéto veci prežívam ešte intenzívnejšie - čiže je jasné, že to pre mňa nebolo vôbec jednoduché čítanie. Tento príbeh zanechal vo mne veľmi hlboký dojem a opäť som si pripomenula, že veci, ktoré niekedy beriem ako samozrejmosť, až také samozrejmé nemusia byť.
A teraz k žánru, na ktorý ste u mňa zvyknuté viac - krimi! Neviem, pod ktorým kameňom som doteraz žila, ale donedávna som vôbec nepočula o autorovi menom Joel Dicker. Pritom má na konte už tri knihy, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom a pozbieral aj nejaké tie ocenenia. Knihu Pravda o afére Harryho Queberta som objavila práve cez Goodreads vďaka kamarátke. Keďže sa jedná o rozsiahle dielo (záleží od vydania, ale cca 600 až 800 strán), radšej som si kúpila e-book. Táto kniha ma úplne strhla. Má skvelé tempo, takmer žiadne "zdržovačky" (neznášam, keď dej spomaľuje nejaká vata alebo podobné hluché miesta) a harmonické striedanie časových línií (minulosť vs. súčasnosť). A asi posledných sto strán je v nej toľko zvratov, že som nechápala, asi desať krát som zvolala:"No to snáď nie!" (čo rozveselilo môjho muža, ktorý sa na týchto mojich prejavoch vždy dobre baví). Keď som si už myslela, že našli vraha, objavil sa nový rozpor alebo alibi. Ani záverečné rozuzlenie nesklamalo. Takto si predstavujem výbornú krimi, mala hlavu a pätu, bolo to uveriteľné a úplne ma to pohltilo (prečítala som ju asi za tri dni). Určite si nenechám ujsť ani Dickerove ďalšie dve knihy (Posledné dni našich otcov a Kniha o Baltimorských).
Čo by boli nekozmetickí obľúbenci bez nejakej tej mňamky. Kedysi som si povedala, že na blog nebudem dávať recepty, lebo mi to prišlo ako taká výplň, keď už nie je o čom. Ale tento musím dať, lebo je to fakt výborná vec, ktorú pečiem minimálne raz mesačne (alebo vždy, keď nám doma ostanú zrelé banány, ktoré už nikto nechce jesť). Ide o banánový chlebík. Základný recept sa nachádza tu a geniálny je v tom, že sa dá obmieňať s tým, čo máte práve doma. Banány samozrejme nezamieňam, ale - maslo sa dá zameniť za akýkoľvek olej (ja používam buď kokosový alebo slnečnicovo-olivový), múka takisto, niekedy dávam celozrnnú špaldovú, inokedy klasickú bielu pšeničnú alebo ich mix (len treba mať na pamäti, že každá múka inak absorbuje tekutiny a teda je vždy treba prispôsobiť množstvo). Cukru dávam pol hrnčeka, je to pre nás sladké tak akurát. Recept nie je náročný ani na prípravu, ani na množstvo použitého riadu. Všetko sa dá zmiešať v jednej mise a odmerať jedným hrnčekom. K banánovému chlebíku sa skvelo hodia kyslejšie džemy alebo orechové maslo (nedávno som objavila kombináciu arašidy, kešu a pekanové orechy a je fakt výborné).
A na záver mám tip reštauračný, a opäť na sladkú nôtu (ja mám sladké rada, to ste asi pochopili). A to na mieste, kde by som to nečakala. Nedávno som bola na pracovnej večeri v D.Steakhouse tu v Bratislave. Všetko bolo veľmi príjemné, jedlo výborné (ja síce steaky nejem, ale ostatní spolustolovníci si ich pochvaľovali), takisto aj prostredie - na úrovni, ale žiadna snobarina. A prišiel čas dezertu a pán čašník nám okrem iného odporučil koláčik z horkej čokolády a arašidového masla podávaný so zmrzlinou zo slaného karamelu. O-M-G! To bolo také famózne, že ešte teraz, keď si na to spomeniem, zbiehajú sa mi sliny a musím pregĺgať naprázdno. Mám všeličo pochodené a všelijaké dezerty som už ochutnala, ale toto bola dokonalosť sama. Ak ste čokoholik, karameloholik a nemáte alergiu na arašidy, toto je perfektná kombinácia presne pre vás.
A teraz k žánru, na ktorý ste u mňa zvyknuté viac - krimi! Neviem, pod ktorým kameňom som doteraz žila, ale donedávna som vôbec nepočula o autorovi menom Joel Dicker. Pritom má na konte už tri knihy, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom a pozbieral aj nejaké tie ocenenia. Knihu Pravda o afére Harryho Queberta som objavila práve cez Goodreads vďaka kamarátke. Keďže sa jedná o rozsiahle dielo (záleží od vydania, ale cca 600 až 800 strán), radšej som si kúpila e-book. Táto kniha ma úplne strhla. Má skvelé tempo, takmer žiadne "zdržovačky" (neznášam, keď dej spomaľuje nejaká vata alebo podobné hluché miesta) a harmonické striedanie časových línií (minulosť vs. súčasnosť). A asi posledných sto strán je v nej toľko zvratov, že som nechápala, asi desať krát som zvolala:"No to snáď nie!" (čo rozveselilo môjho muža, ktorý sa na týchto mojich prejavoch vždy dobre baví). Keď som si už myslela, že našli vraha, objavil sa nový rozpor alebo alibi. Ani záverečné rozuzlenie nesklamalo. Takto si predstavujem výbornú krimi, mala hlavu a pätu, bolo to uveriteľné a úplne ma to pohltilo (prečítala som ju asi za tri dni). Určite si nenechám ujsť ani Dickerove ďalšie dve knihy (Posledné dni našich otcov a Kniha o Baltimorských).
Čo by boli nekozmetickí obľúbenci bez nejakej tej mňamky. Kedysi som si povedala, že na blog nebudem dávať recepty, lebo mi to prišlo ako taká výplň, keď už nie je o čom. Ale tento musím dať, lebo je to fakt výborná vec, ktorú pečiem minimálne raz mesačne (alebo vždy, keď nám doma ostanú zrelé banány, ktoré už nikto nechce jesť). Ide o banánový chlebík. Základný recept sa nachádza tu a geniálny je v tom, že sa dá obmieňať s tým, čo máte práve doma. Banány samozrejme nezamieňam, ale - maslo sa dá zameniť za akýkoľvek olej (ja používam buď kokosový alebo slnečnicovo-olivový), múka takisto, niekedy dávam celozrnnú špaldovú, inokedy klasickú bielu pšeničnú alebo ich mix (len treba mať na pamäti, že každá múka inak absorbuje tekutiny a teda je vždy treba prispôsobiť množstvo). Cukru dávam pol hrnčeka, je to pre nás sladké tak akurát. Recept nie je náročný ani na prípravu, ani na množstvo použitého riadu. Všetko sa dá zmiešať v jednej mise a odmerať jedným hrnčekom. K banánovému chlebíku sa skvelo hodia kyslejšie džemy alebo orechové maslo (nedávno som objavila kombináciu arašidy, kešu a pekanové orechy a je fakt výborné).
A na záver mám tip reštauračný, a opäť na sladkú nôtu (ja mám sladké rada, to ste asi pochopili). A to na mieste, kde by som to nečakala. Nedávno som bola na pracovnej večeri v D.Steakhouse tu v Bratislave. Všetko bolo veľmi príjemné, jedlo výborné (ja síce steaky nejem, ale ostatní spolustolovníci si ich pochvaľovali), takisto aj prostredie - na úrovni, ale žiadna snobarina. A prišiel čas dezertu a pán čašník nám okrem iného odporučil koláčik z horkej čokolády a arašidového masla podávaný so zmrzlinou zo slaného karamelu. O-M-G! To bolo také famózne, že ešte teraz, keď si na to spomeniem, zbiehajú sa mi sliny a musím pregĺgať naprázdno. Mám všeličo pochodené a všelijaké dezerty som už ochutnala, ale toto bola dokonalosť sama. Ak ste čokoholik, karameloholik a nemáte alergiu na arašidy, toto je perfektná kombinácia presne pre vás.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.