Moja šatníková story II. (kôpky Možno a Nechať, tipy a inšpirácie )

Pred troma týždňami som načala tému oblečenia a dnes budem v nej pokračovať. O rozhodnutí, motivácii, samotnom triedení a o veciach na vyradenie som písala v predchádzajúcom článku. Plynule naň nadviažem úvahou o ošemetnej kôpke s názvom "Možno", o tom, ktoré veci si nechať a čím sa inšpirovať pri následných nákupoch, aby výsledkom bola garderóba reprezentujúca náš životný štýl.

Ako som písala vyššie, kôpku s označením Možno považujem za najkomplikovanejšiu. Nerozhodné osoby na ňu môžu zaradiť väčšinu oblečenia, ktoré ale aj tak budú nosiť iba zriedkakedy a zbytočne im bude zaberať miesto v skrini. Ktorý typ oblečenia na tejto kôpke končí najčastejšie? U mňa to boli veci, ku ktorým som mala nejaký emocionálny vzťah a nevedela som sa s nimi rozlúčiť; ďalej oblečenie, ktoré som nenosila tak často, ako by si možno zaslúžilo a oblečenie, ktoré už má síce svoje najlepšie časy za sebou, ale nemala som zaň v čase triedenia adekvátnu náhradu. Tak ako predtým kôpku Vyradiť, aj tuto treba prejsť jednu vec po druhej a pri každej sa zamyslieť nad dôvodmi, prečo sa jej nechceme/nevieme zbaviť, ale zároveň, prečo sme ju jednoznačne nezaradili do Nechať. Najhoršie sú tie "vzťahové" s spomienkové dôvody. V tomto prípade radím ponechať si jeden či dva kúsky, na ktorých lipnete najviac a opätovne ich zaradiť do svojho šatníka - teda snažiť sa ich nosiť čo najčastejšie a ak do nového "nastavenia" zapadnú, výborne, cieľ je splnený. V opačnom prípade pri ďalšom triedení bez milosti vyradiť.

To isté sa dá aplikovať na oblečenie, ktoré je síce fajn, ale nesiahame po ňom úplne často a nie je našou prvou (ani druhou) voľbou. Dôvody môžu byť rôzne. Ak je to vec, ktorú sme kedysi nosili, ale už nespĺňa určité kritériá vzhľadu a kvality, treba si ju zapísať na zoznam (príklad: čierna puzdrová sukňa) a pri najbližšom nákupe oblečenia si zaobstarať náhradu. Alebo je to vec, ktorú by sme radi nosili, ale bola kúpená v nejakom ošiali a nemáme ju s čím (farebne alebo štýlovo) kombinovať. Tu treba zauvažovať, čo by sa k danému kúsku mohlo hodiť a ak by sme si to kúpili, či to vieme skombinovať s ďalšími vecami, ktoré už doma máme (lebo cieľom celého tohto procesu je, aby bolo čo najviac oblečenia kombinovateľného medzi sebou). Niekedy to môže vyjsť, ale inokedy je jednoduchšie danú vec pustiť, ako k nej namáhavo zháňať ďalších x kusov do kombinácie. A posledná rada pre váhavcov, ktorí napriek všetkým uvedeným argumentom nevedia urobiť hrubú čiaru a veci z kôpky „Možno“ presunúť do „Vyradiť“ – skúste toto oblečenie odložiť do vreca/tašky na dno skrine; ak si na niečo z neho počas nasledujúcich mesiacov spomeniete a bude vám chýbať, treba ho vrátiť do garderóby, v opačnom prípade sa s ním pri ďalšom triedení nemilosrdne rozlúčiť.

Ostala nám kôpka s titulom Nechať. Tá tvorí základ budúceho šatníka a mali by v nej skončiť veci, ktoré najčastejšie nosíme, ktoré nám sedia, ktoré sa nám páčia, v ktorých vyzeráme a cítime sa dobre (ideálne kombinácia všetkých týchto vlastností). Táto časť je veľmi individuálna a treba v nej zohľadniť nielen typ zamestnania, vek ale aj celkový životný štýl. Niekto zohľadňuje aj farebnú typológiu, ja sa toho nedržím až tak striktne. Viem, ktoré farby mi plus-mínus pristanú, tých sa držím, ale nemám problém občas z nich vybočiť a oživiť si šatník niečím nečakaným. Zároveň je táto etapa celej tvorby šatníka najnáročnejšia, ale aj najkreatívnejšia, pretože dáva priestor na zmenu. Ale nemala by sa premeniť na ďalšie zbesilé nakupovanie a na honbu za kvantitou.

Ešte pred samotnými nákupmi je treba sa zamyslieť nad budúcim smerovaním a "duchom" šatníka. Ako sa obliekam, ako by som sa chcela obliekať, či je niekto, kto ma inšpiruje (blogerka, známa osoba, mama, kolegyňa), kam sa obliekam – koľko času trávim v práci, koľko v domácnosti. (Príklad: Inak som sa obliekala v dvadsiatke, keď som pracovala v zákazníckom centre bez osobného kontaktu s klientmi; inak v dvadsaťpäťke, keď som pracovala v hoteli a nosila rovnošatu a úplne inak teraz, keď pracujem vo firme s presne stanoveným dress code-om.).

Na túto tému existuje asi miliarda blogov, poradenských stránok, nástenky na Pintereste, knihy, videá. Možností je naozaj x, treba si z toho vybrať to svoje. Nie je cieľom niekoho kopírovať, skôr odkukať a priučiť sa kombinovaniu (to je napríklad niečo, v čom ja plávam) a nájsť pre seba nové možnosti. Nie som typ, ktorý by si robil pinterestové nástenky, na to naozaj nemám čas. Ale vyselektovala som si zopár zdrojov, ku ktorým sa vraciam pre dobrú radu či inšpiráciu. V prvom rade je to YouTube kanál Justine Leconte, ktorá pod týmto videom odkazuje na ďalšie zdroje, napríklad blog Unfancy, kde autorka ponúka dokonca plánovač na vytvorenie kompaktnej a flexibilnej garderóby. Ja som si ho nevyplnila (až taká dôkladná nie som), ale otázky, ktoré v ňom kladie, mi pomohli sa nasmerovať k tomu, ako sa chcem obliekať a ako sa k tomu dopracujem. Rada sa inšpirujem aj knihami a instagramom Ines de la Fressange, ona je moja srdcovka, ale to asi viete (nepíšem o nej na blogu prvý raz). Témy oblečenia a šatníka celkovo sa vo svojej knihe Women, work & the Art of Savoir Faire dotýka aj ďalšia moja obľúbená francúzska autorka Mireille Guiliano.

Chcela som pôvodne písať aj o tvorbe nákupného zoznamu a o mojom aktuálnom wishlite s oblečením, ale aby to nebolo na dnes príliš dlhé, urobím z toho tretiu časť šatníkovej story, ktorú si dáme niekedy nabudúce.